Bol raz jeden taxikár...

Som taxikár viac ako 30 rokov - mama mi hovorí, že viac ako 50 . Už ako 5 ročný som chcel voziť každého, kto k nám prišiel na dvor, na mojej trojkolke a neskôr na šliapacom autíčku - jasné, že za peniaze.

Písal sa rok 1987 a moja túžba stať sa taxikárom bola už neudržateľná a spravil by som aj nemožné, aby som svoj sen dosiahol. Aké bolo moje sklamanie obrovské, keď po prijatí do taxislužby ma pridelili na tri mesiace na dispečing. Už som sa videl sedieť vo vyvoňanom taxíku, ako vozím krásne baby, no namiesto toho som sedel v zafajčenom „kumbále“ s tlstou, starou Helou. Mala 40 a vážila 70 kíl. Z tohto obdobia si pamätám len tri veci:                                                                                                   

prvú vec: keď som už po dvoch zmenách aj doma zdvíhal telefón s frázou „dobrý deň, taxi, prosím“,                       

druhú vec: ...niekedy, keď taxikár urobil malý „prúser , dostal za trest zmenu na dispečing. Raz som takto dostal namiesto mojej Helenky taxikára Tibora. Bol piatok večer, my sme boli jediná taxislužba v Bratislave a mali sme 180 objednávok za hodinu. Nastúpil som o 19- tej do zmeny s tým, že kolegyne z rána mi oznámili, že Tibor bude meškať. Mal som na ulici 100-vku taxíkov, tak som povedal, že dobre a začal som zdvíhať telefóny. Prvýkrát som sa nadýchol o pol jedenástej a Tibora stále nikde. Všetci už vedeli, že som na dispečingu sám, pretože z éteru bol počuť len môj hlas. Po jednej hodine v noci mi môj šiesty zmysel začal hovoriť, že niečo som pohnojil. Neprešlo ani 5 minút a prúser sa dostavil. Volal rozzúrený zákazník, že kde má taxík. Išiel na stanicu vlakom do Prahy a z Prahy letecky do Milána na výstavu. Bol to akademický sochár - národný umelec a ja neviem čo ešte... Oblial ma studený pot a vidina taxikárčenia bola v čudu. V tom sa objavil vo dverách Tibor s úsmevom na tvári, mierne podgurážený, no chvalabohu že prišiel do služby. Vysvetlil som mu, že som zabudol zadať časovanú objednávku a je s tým problém. Tibor bol dlhoročný taxikár s veľkými skúsenosťami a nebudem to tu obšírne opisovať, čo som všetko musel zariadiť, ale o hodinu som viezol pána sochára vo vyhriatej R18 do Prahy. Ešte mi aj zaplatil benzín a raňajky. A ja som prvýkrát pocítil, aké to je byť taxikárom.                                                                

tretiu vec:  skúšky popisnosti. Trochu iné, ako mali donedávna novodobí taxikári. Že som musel vedieť všetky ulice bola samozrejmosť. Skúšajúcich polo päť: Riaditeľ, námestník, vedúca dispečingu, predseda strany a predseda ROH. Skúšky zvyčajne trvali 45 minút a museli sme vedieť ulice, hotely, bary, kde sú aké nemocnice, pohotovosti, lekárne, pamiatky a tak isto sme museli vedieť aj čo to  o histórii Bratislavy.

Tak toto sú moje spomienky z tých troch mesiacov.

Deň D nadyšiel. V turnuse sme mali štyri zmeny - dve nočné, jedna denná a jedna ranná. O 18:00 nástup a prvá objednávka nenechala na seba dlho čakať. Prišla okamžite. Veľký stres, veľká panika, ale adresu som našiel hneď. Hovorím si fajn, nemám sa čoho obávať. Nastúpil pán so svojou pani - krajšiu som na živo dovtedy nevidel, zadali adresu kam som ich mal odviesť a moja pamäť skolabovala.....................pokračovanie nabudúce