Bol raz jeden taxikár...2

...bola to Miletičová. Kvôli povestnej tržnici snáď jedna z najznámejších ulíc v Bratislave. Mal som vtedy 24 rokov - športovec a nočná Bratislava bola pre mňa tabu. Býval som na okraji Bratislavy a skôr som poznal futbalové ihriská a iné športoviská ako bary a diskotéky... Moja prvá zmena začala na Nový rok, 1. Januára o 18:00. Zákazníci sa vozili z adresy na adresu a práce bolo dosť. O 23:50 sa ozvalo vo vysielačke: "HAN 82 (to bol môj volací znak) prídite o 10 minút na Hviezdoslavove námestie pred Park." Prvý môj takýto odkaz. Bol som dosť vystrašený, že čo sa deje. Nakoniec to bola pozvánka od môjho vedúceho zmeny na večeru. Bol som ohúrený prostredím do ktorého sme prišli. Už vchodové dvere boli masívne, dubové s okienkom v strede. Šéf zaklopal na dvere a okienko sa otvorilo. Hlava si nás premerala a povedala: "Lacko, vitajte! Poďte ďalej!" Červené hrubé koberce, bordové čalúnené sedačky a hrubé závesy na stenách spravili na mňa úžasný dojem. Moja fantázia bola na bode nula a zmohol som si objednať len rezeň, majonézový šalát a kolu. Tá hodinka, čo sme sa tam zdržali sa mi na dlho vrezala do pamäti. A ešte niečo... platil som 8,90 Kčs a môj vedúci ma zdrbal, lebo čašníkovi som dal 12 korún. Že prečo také veľké sprepitné.
Tie štyri zmeny ubehli tak rýchlo, že mi bolo až ľúto, že musím čakať ďalšie tri dni, kým môžem ísť opäť do práce. A to som ešte nenapísal, že po vyúčtovaní taxametra mi zostalo navyše osem zelených. To moja mama ako úradníčka zarobila za mesiac.......... pokračovanie nabudúce